Pisco a Ishinca
Rasťo Križan
Údolie LLANGANUCO - PISCO (5752 m), zjazd na lyžiach
Údolie COJUP - ISHINCA (5530 m), zjazd na lyžiach
Po lezení na SFINGU a ARTESONRAJU v údolí PARON sa po troch týždňoch strávených prakticky nepretržite v horách vo výške nad 4700 m, vraciame Ďurco, Rasťo Simko a ja do HUARÁZU. Napriek pokročilej večernej hodine, sa ihneď oddávame ruchu tohoto horského „veľkomesta“. Holdujeme jedlám a pitiu všetkého druhu do neskorých nočných hodín. Nikto nemá na mysli nič iné, iba plný žalúdok, pohár piva a civilizovanú posteľ. Už na druhý deň nám začína svitať, že návrat medzi ľudí mal zrejme iný rozmer ako sú len lupulské hody. Pripravujeme lyžiarsky výjazd. V hre je niekoľko kopcov, vrátane HUASCARÁNU. Navštevujeme miestny Dom horských vodcov, kde nám podrobne opíšu snehové podmienky, ktoré tam teraz vládnu. Vyzerá to na ľad, trhliny a nosenie lyží dolu kopcom. Tvrdšie podmienky, ako som čakal. Navyše Ďurco, ktorý sa na SFINGE a ARTESONRAJU osvedčil ako chladnokrvný a zodpovedný horal, oznámil, že na HUASCARÁN nepôjde. Takto odpadáva výrazný člen zostavy, ktorý by sa na kopci tohoto kalibru a za takýchto snehových podmienok určite zišiel. Obzeráme sa po inom končiari, kde sa dá vychutnať nejaký menej náročný zjazd. Najvhodnejším kandidátom sa zdá byť PISCO vysoké 5752 m. Žiaden vážny extrém alebo smrť v očiach sa tam nečrtá. Ani ľad, ale sneh, teda zdá sa to byť jasný šťouch.
Po „namáhavom“ oddychovom dni v HUARÁZE sa s Rasťom Simkom presúvame do údolia LLANGANUCO. Prechádzame okolo západných zrázov HUASCARÁNU do mesta YUNGAY, ktoré úplne vyhladila v roku 1970 kamenná lavína spustená zemetrasením z HUASCARÁNU. Na poliach okolo YUNGAY pozorujeme obrovské balvany veľkosti nákladného automobilu a je nám jasné, že takto vyzerá apokalypsa, ktorá nedáva šancu. Vstupujeme po rozbitej ceste do samotného údolia LLANGANUCO a HUASCARÁN sa k nám natáča svojou severnou stenou. Úžasná scenéria. Údolie je súčasťou národného parku HUASCARÁN a rozdeľuje dve obrovské masy kamenia, snehu a ľadu HUANDOYA (6395 m) a samotného HUASCARÁNU (6746 m). Cesta, ktorou sa vezieme, prechádza cez celé CORDILLERA BLANCA od západu na východ až na druhú stranu k Amazonskému pralesu do mesta YANAMA. To však nie je náš cieľ a my sa nechávame vysadiť asi dva kilometre za druhým jazerom vo výške asi 3900 m, kde sa cesta stáča do protismeru a pokračuje serpentínami ešte ďalších asi 900 metrov do sedla LLANGANUCO.
Zostupujeme niekoľko desiatok metrov na dno údolia, kde je parkovisko somárov. Jedného si za 15 USD spolu so „somárovodom“ prenajímame a pokračujeme do základného tábora (BC) vo výške 4700 m pod juhovýchodnými zrázmi HUANDOYA, ktorý je BC aj pre PISCO. V tábore je rušno, niekoľko stanov domácich vodcov a ďalších expedícií sa rozprestiera na rozsiahlej trávnatej ploche veľkosti futbalového ihriska. Rozkladáme stan a hodujeme. Dávame klobásky, polievku, špagety so syrom a cibuľou, kávu a keksy. Nevídaný komfort na túto výšku. S plným bruchom otvárame komunikáciu so susedmi, ktorými je zmiešané žensko-mužské, kanadsko-americko-peruánske viac trekingové ako lezecké družstvo. Idú tiež na PISCO a tiež plánujú útokový deň na zajtra. Dávajú budík na 2:30. Tak to kamaráti asi nebude. Treba sa predsa aj vyspať. 4:30 je naša voľba. Kopec je predsa len hen za rohom. Radšej budeme zostupovať pri čelovke.
27. 6. teda vstávame vo vymedzenom čase. Štandardne sa moceme asi hodinu okolo stanu. Vyrážame naľahko, na nohách trekové boty, lyže a lyžiarky na batohoch. Čaká nás dlhá púť cez odpudivú suť. Celé dve hodiny prechádzame mesačnou krajinou, kameň a piesok, síra a ohen. O 7:30 sme pod ľadovcom, čo schádza z PISCA do západného sedla a odtiaľ do južnej strany. Tu dobiehame našich predjazdcov. Mocú sa v lanách a Peruánec ich zasvecuje do tajov chôdze pomedzi seraky a trhliny. Nahadzujeme aj my mačky a opierajúc sa o palice pozvoľna vystupujeme po snehovej autostráde do západného sedla. Cestou fotíme a točíme na kameru. Tu je ľadovec hladký, bez výrazných trhlín. V sedle, čo je asi v 5300 m vyberáme lano. Pred nami sa predsa len črtá nejaké to trhlinovisko. Od sedla začína mať Rasťo problémy s výškou. Spomaľuje a sťažuje sa na bolesti hlavy. Predsa len neabsolvoval moju výškovú kúru v takom rozsahu na koncoch vedľajšieho údolia PARON. Zo sedla je úžasný výhľad na južnú stenu ARTESONRAJU, kde som pred pár dňami s Ďurcom zápasil, na hrebeň NEVADO CARAZ a v diaľke vidno dokonca kontúry SFINGI, kde ešte stále pôsobí naša skalolezecká trojka Duško, Kazo a Rado. Ideme hore. Lyže ťažia, ale keďže nechvátame, dá sa to zniesť. Napriek nevoľnosti a bolesti každého kroku, Rasťo hrdinsky bojuje a pomaly sa sunie hore. Cestou prekonávame nejaké trhliny, síce úzke, zato však nekonečne hlboké. Čím viac sa blížime k vrcholu, tým robíme častejšie prestávky. Niekedy po 5-10 krokoch. V prestávkach Rasťo leží na snehu a snaží sa naplniť pľúca vzduchom. Nevzdáva to. O 12:00 sme na vrchole PISCA vo výške 5752 m. Hodinu posedávame na vrchole, konzumujeme a fotíme.
Rasťo chystá kameru. Obúvam lyže TUA, doťahujem svoje GARMONTY G-FIT a hermeticky sa uzatváram do MAMMUTU všetkého druhu od hlavy až po päty. Je síce teplo, ale na dne trhliny čakajúc na záchranu môže byť chladnejšie. Sľubuje sa pekný zjazd strednej obtiažnosti. Dve strmšie krátke miesta asi za 45°, možno trochu viac, nejaká tá trhlina na preskok. Odpichujem z vrcholu a fičím na úvod po južnom hrebeni. Fantastická scenéria. Lyžujem po snehovej čiapke a podo mnou subtropická suchá krajina. Na konci hreneňa stáčam doprava a krátkym strmším zjazdom sa dostávam na pláne západného rebra. Čakám na Rasťa, ktorý má na starosti aj kameru. Do sedla je to obrák po pláni širokej aj sto metrov, len sa nejako radšej viac držíme v blízkosti chodníka vyšlapaného stredom pláne. Ani vzduchu nie je na rozdávanie a nohy rýchlo odchádzajú. Zo sedla je to už len kúsok na koniec ľadovca v južnej stene, kde sme o 13:45. Zjazd trval asi štyridsať minút aj s kamerovaním. Pekný zážitok, hlavne pri predstave, že ste trepali lyže krížom cez zemeguľu do LIMY, potom pol dňa v autobuse do HUARÁZU, päť hodín v taxíku do údolia LLANGANUCO a celý deň na chrbte cez BC až na vrchol. A to isté vás čaká cestou domov. Skutočne šport pre široké masy. Budem musieť osloviť Eurosport, či by nechcel pomedzi futbalové zápasy Ligy majstrov odvysielať aj reportáž o tomto počine, ktorá zrejme osloví rovnako širokú divácku obec.
Nasleduje ako bonus dvojhodinové tackanie cez suť. To by už Eurosport vysielať nemusel, mohlo by to odradiť tie široké masy, ktoré sa už teraz nemôžu dočkať najbližšieho lietadla do LIMY. V ten večer ostávame v BC a relaxujeme.
Na druhý deň (28.6.) balíme tábor a zostupujeme 1150 výškových metrov do údolia a prcháme do HUARÁZU, do nášho najzákladnejšieho tábora, hostalu El Tambo.
Peruánsky vodca, ktorý doprevádzal zmiešané severoamerické družstvo býva tiež v našej ubikácii. Volá sa Richardo a hrdí sa odznakom medzinárodného horského vodcu - UIAGM. V sprievodcovi nám ukazuje, čo všetko už v CORDILLERA BLANCA zdolal. Slušný repertoár. Napriek svojej mladosti, to nie je žiaden zelenáč.
29. 6. relaxujeme štandardným spôsobom. Obžierame sa a hrdinsky sa nalievame domácim pivom. Chuťovo sa to dá vydržať, ale v tejto výške bublinkuje ako divé a po dvoch kúskoch máme panderá nafúnknuté ako zduté kozy.
30. 6. sa dávame do poriadku po predchádzajúcom oddychovom dni. Je nám zle od žalúdka a nič poriadne nejde dole krkom. Z okna EL TAMBA pozorujem asi dvadsať kilometrov vzdialené juhozápadné zrázy 6162 metrov vysokej RANRAPALCI. Napriek dvom aktivitám na SFINGE, lezení na ARTESONRAJU a zjazde s PISCA dostávame chuť aspoň sa tam ísť pozrieť, pochopiteľne pre istotu z lyžami. Richardo nám objasňuje prístup pod túto časť RANRAPALCI a dohaduje na zajtra lacný taxík.
1. 7. prichádza poobede taxík, ktorý nás vezie cez polorozpadnuté predmestia HUARÁZU a kameňovisko hrdo označované ako cesta druhej triedy k PORTERA DE COJUP (3950 m), vstupnej to bráne do údolia COJUP. Odtiaľ šliapeme asi dve hodiny a utáborujeme sa na čistinke v spoločnosti asi päťdesiatich kusov rožného statku, prevažne býkov. Richardo spomínal, že niekde tu by mala byť odbočka z údolia pod juhozápadné zrázy RANRAPALCI. Vybieham naľahko ešte asi päťsto výškových metrov hore úbočím, aby som zistil, či je to tu. Tma ma však prichádza skôr, ako som dosiahol hrebeň alebo sedlo. V tábore už Rasťovi robia spoločnosť, okrem hovädziny, aj jej dvaja domorodí strážcovia. Rozbaľujeme batohy a márne hľadáme hrniec. Kardinálna chyba. Našťastie, povyše je chatka, odkiaľ nám pastieri donesú čiernu hrču na viacerých miestach skrášlenú poriadnymi dierami. Skutočný skvost hodný pop-artu Andyho Warehola. Variť sa v tom ale dá. Čiastočne sme zachránení. Vyzvedáme ešte, či tu nevedie chodník pod RANRAPALCU a či z času na čas nestretnú v týchto končinách podobných magorov ako sme my. Záporne krútia hlavou a odporúčajú pokračovať ďalej údolím, kde vraj je tá naša odbočka. Necháme sa samozrejme nabaláchať.
Po večeri vynakladáme všetko úsilie na presvedčenie pastierov, že bez ich hrnca sme nahratí. Sú však tvrdí ako skala, alebo skôr natvrdlí, keď nerozumejú našej brilantnej španielčine. K večeru miznú aj s pokladom v chatke.
2. 7. Všetko je ráno vlhké. Všade dookola pribudli kopy hovien a ich štvornohých pôvodcov. Kriesim ohnisko. Špekulujeme, čo ďalej bez hrnca. Z hovna bič neupletieme. Zatiaľ čo Rasťo statočne vzdoruje kravskej invázii, ja sa vyberám hore k chatke otvoriť ďalšie kolo rokovaní o budúcnosti hrnca. Na moje prekvapenie tam nikoho nenájdem, iba štyri hrnce na podlahe. Chvíľu váham, popod nos si mrmlem desatoro prikázaní, pud sebazáchovy však víťazí. Beriem jeden hrniec a frčím k stanu. O 10:30 opúšťame pastviny a slušne sa lúčime s kravkami. Na rozlúčku nám dvaja bujaci predvedú niekoľko minútoví tanec zlosti, zrejme o predsedu kravského zhromaždenia. Obchádzame ich v sústrednej kružnici snažiac sa skryť veľkosti našich lyží týčiacich sa dohora nad batohmi.
Údolie COJUP je pekné, ale dlhé. Stretávame tu iba dvoch trekerov. Údolie je v diaľke uzatvorené úžasnou hradbou kopcov PUCARANRA (6156 m) a PALCARAJU (6274 m). Po niekoľkých hodinách chôdze prichádzame k miestu, kde sa cesty rozdvojujú. Jedna vedie k táboru pri jazere PEROLCOCHA (4900 m) a druhá k táboru pri jazere PALCACOCHA (4500 m). Tu vieme, že sme príliš ďaleko. Napriek tomu sa rozhodujeme vystúpiť z dna údolia pod RANRAPALCU z druhej strany a tam sa uvidí. Máme však, vzhľadom na blížiaci sa čas odletu, obmedzené možnosti. Dnes je 2. 7. Budeme potrebovať ešte jeden deň na výstup, jeden deň na zostup cez údolie a jeden deň na transport do Limy. V rezerve nie je ani deň, keď odlet je na 6. 7. Je nám jasné, že niečo väčšie by znamenalo riziko zmeškania odletu.
Vystupujeme strmým trávnatým svahom k jazeru PEROLCOCHA, kde by mal byť podľa sprievodcu tábor pre túto časť RANRAPALCI. Do tábora prichádzame o 16:30, čo je šesť hodín od nášho odchodu z pastvín. Sme poriadne uťahaný. Nie je tu ani noha. Zhadzujeme batohy, Rasťo stavia stan, ja ešte vystupujem na skalné rebrá nad táborom obzrieť južnú strany ISHINCI (5530 m), ktorá sa mi už pri výstupe z údolia COJUP zdala ako vhodná alternatíva, keďže RANRAPALCA je už mimo hry. Vidím peknú líniu na zjazd v ľavej časti južnej steny. Trochu viac trhlín, ale malo by sa to dať spojiť na lyžiach. Na záver pod sedlom sa rysuje aj niečo strmšie. Sedlom na vrchol by už nemal byť problém. Na súmraku som späť v tábore a Rasťovi opisujem moje pocity. Najskôr je trochu skeptický, stena vyzerá z tábora dosť rozbitá, ale nakoniec súhlasí so zajtrajším pokusom. Večer sa ochladzuje a začína snežiť.
3. 7. Budíček o 4:00. Sneží. Je riadna kosa a navyše nefunguje varič. Hodinu s ním s omrznutými prstami zápasím a keďže to Rasťo všetko zo spacákovej pohody natáča na kameru, snažím sa obmedziť na minimum slovný doprovod. Nakoniec víťazím a o 6:30 opúšťame naľahko tábor. Tento krát je suť kratšia a priateľskejšia ako posledne pod PISCOM. O 8:00 sme pod spodnou hranou ľadovca pokrývajúceho celú južnú stenu ISHINCI. Obúvame mačky a naväzujeme sa na jedno dvojča Twin-Light od MAMMUTU. Vystupujeme súbežne. Snažíme sa nájsť najkratšiu cestu čo možno najďalej od trhlín. Na niektorých miestach je sneh úplne na figu. Napriek tomu, že snehové prehánky neboli nejako výdatné, boríme sa aj po pás v snehu. Obavy, že by sa to mohlo odtrhnúť, rastú. Tesne pod dosiahnutím juhozápadného rebra nás prekvapí mamutia trhlina, tento krát jej výrobcom nie je MAMMUT. Musíme ju obísť strmou krátkou stienkou vpravo. Aj tu je však diera do snehu, dá sa ale preliezť. Pochopiteľne, ako prvý to poriadne rozryjem a to umožní Rasťovi elegantne sa do nej prepadnúť. Výstup rebrom je už ľahký, až na záverečný strmý úsek tesne pod vrcholom vedúci cez výrazný snehový odtrh. O 11:00 sme na vrchole ISHINCI vo výške 5530 m. Strávime tu dvadsať minút. Spoločnosť nám robí poľský horolezec s peruánskym vodcom. Na normálke, ktorá vedie z opačnej strany, pozorujem niekoľko družstiev blížiacich sa k vrcholu.
Na úvod zjazdu hneď od vrcholu je tu dynamický exponovaný prejazd cez odtrh v strmej stienke. Nasleduje pekné ľahké lyžovanie po rebre. Vjazd do južnej steny je opäť strmší, do 50°. Južnou stenou to nie je ťažké, treba sa len držať ďalej od trhlín a obmedziť zastávky. Schádzame až úplne k suti. Zjazd z vrcholu trval pol hodiny a v tábore sme o 12:50. Z tábora na vrchol a späť nám to trvalo dokopy šesť a pol hodiny. Rasťo, už dobre aklimatizovaný z PISCA, mohol naplno využiť svoje fyzické predpoklady a vystupoval v rýchlom tempe. Likvidujeme náš predsunutý tábor, sme tu stále sami a o 14:00 vyrážame cez údolie COJUP do HUARÁZU. Za štyri hodiny vražedným tempom dorážame na súmraku vstupnú bránu do údolia. Cestou sa mi nasypal piesok do topánok a mám úplne ošmirgľované chodidlá. Každý krok je utrpenie. Palice používam ako barly a pajdám sa za miznúcim Rasťom, ktorý ma musí každú chvíľu čakať. Z PORTALA DE COJUP nám do HUARÁZU chýba ešte asi dvadsať kilometrov. Mesto vidíme pod sebou. Stmieva sa. Vzývame všetkých bohov, aby zoslali na nás nejaký dopravný prostriedok. Keďže sme sa doposiaľ iba rúhali, šlapeme po vlastných. V tme zostupujeme pomedzi polia a chatrče. Domáci si nás so záujmom obzerajú. Nemám chuť im vysvetľovať, načo sú nám tie závažia na batohoch a presviedčať ich, aký je to bohovský pôžitok nosiť to na chrbte. Niekde pod nami sme zahliadli svetlá auta. Už je úplná tma. Treba nadviazať kontakt s domácimi a naznačiť im, že potrebujeme odviesť. Inak si zoderieme nohy po kolená, prípadne bivakujeme v trstine. Rasťo tlmočí naše myšlienky a prosby najbližšiemu domorodcovi, zatiaľ čo ja si masírujem chodidlá. Za desať minút je tu povoz. Treba uznať, že služby v tejto rozvojovej krajine fungujú lepšie ako v niektorých budúcich členských krajinách Europskej únie. Do EL TAMBO prichádzame o 20:00. Výmena trekových topánok za sandále je skutočne rozkoš najväčšieho kalibru. Nasleduje sprcha a hajde s Duškom a Radom na večeru. Polovica grilovaného kuriatka, hranolky, zeleninka, pivečko a to všetko za stovečku. Na záver nejaká tequilla a spím ako zarezaný.
Na druhý deň (4. 7.) balíme aj náš najzákladnejší tábor v EL TAMBO a opúšťame nadobro HUARÁZ a CORDILLERA BLANCA. Ideme ešte vymočiť otlaky na jeden deň k moru a 6. 6. odlietame z LIMY do vlasti.
Použitý vystroj
Lyže: TUA SKI CROSS RIDE 104
Lyžiarky: GARMONT G-RIDE G-FIT
Palice: TUA TELE II
Ruksak: MAMMUT EXTREME 45 litrov
Okuliare: JULBO ALTICHROMIC X 4
Lano: TWIN LIGHT MAMMUT, 2x60m, 7,5mm
Oblečenie: NOHAVICE MAMMUT EXTREME GORE TEX XCR, BUNDA MAMMUT EXTREME GORE TEX XCR, STREČOVÉ NOHAVICE MAMMUT POLLUX SCHOELLER, RUKAVICE MAMMUT GORE TEX ZERMATT GLOVE, ČIAPKA MAMMUT POWERSTRETCH FLEECE
Poďakovanie za technickú pomoc patrí firme ALPHASPORT ŽILINA za poskytnutie vyššie uvedenej kompletnej výstroje a oblečenia.
|
|
LINKY
Horolezecký spolok OUTDOOR
Šariš Outdoor Torres del Brujo 2005
Vlado Linek
Expedition.sk
NÁVŠTEVNOSŤ
  
|
