V údolí Paron - Artesonraju
Rasťo Križan

Po aklimatizačnom debakli na SFINGE sa s Ďurom Hýrošom (Ďurco) 13. 6. balíme a zostupujeme k jazeru PARON (4200 m). Pri jazere úžasnej tyrkysovej farby stojí chatka, ktorá slúži pracovníkom podzemnej elektrárne. Tu si z depozitu vyberáme naše zimné veci, vrátane mojich lyží, ktoré sme tu v prvý deň nášho príchodu do údolia opustili a odmietli vláčiť pod SFINGU. Tu si tiež uvedomujem, že sme si naše veci parádne rozfrckali po viacerých kútoch CORDILLERA BLANCA. Niečo ostalo v HUARAZE, niečo pod SFINGOU, niečo je pri jazere PARON a niečo ešte necháme v tábore pod ARTESONRAJU.

Pri jazere stretávame párik Kanaďanov, ktorí sú tu na medových týždňoch. Farbisto nám vykresľujú úžasné podmienky na trek okolo jazera PARON. S našimi batohmi však romantický trek dostáva úplne iné dimenzie premietnuté do utierania potu, počítania krokov a sledovania hodinových ručičiek. Musím si priznať, že z lyžami na batohu tu pôsobím komicky. Najväčšie potešenie z mojej prítomnosti prejavujú peruánske kravy pasúce sa okolo jazera, ktorým imponuje veľkosť mojich lyží vznešene vztýčených na batohu za mojou hlavou. Zdám sa im asi celkom statný bujak. Cestou okolo jazera stretávame ešte dvoch vystrašených švajčiarskych lezcov, ktorí nám rozprávajú strašidelné historky o ich pokuse zdolať NEVADO CARAZ, historky o padajúcich snehových mostoch a rútiacich sa serakov.

Po dvoch hodinách „prechádzky“ okolo jazera prichádzame do prvého tábora hneď za jazerom. V niektorých sprievodcoch je označovaný ako základný tábor a aj keď sa odporúča vystúpiť do vyššieho tábora, my ostávame tu. Ťažké batohy a prichádzajúci súmrak sú rozhodujúce. Po prvý krát sa nám odhaľuje ARTESONRAJU so svojou 800 metrov vysokou a až do 60° strmou južnou stenou. Ostávame chvíľu bez slov a bez dychu. Je to bezpochyby najkrajšia a najfotogenickejšia stena na lyžovanie, akú som kedy videl. Okamžite sa radí na prvé miesto v zozname túžob, pochopiteľne až po mojej manželke, keďže bude tento článok čítať. V tábore stretávame zaujímavú skupinku trekerov. Japonský buržuj s nosom celý deň prilepeným na fotoaparát na statíve a jeho dvaja peruánski sprievodcovia plniaci všetky želania svojho veľkého guru, počnúc varením, cez balenie ruksaku, končiac stavaním stanu a servisom až do postele.

Na druhý deň (14. 6.) sa presúvame pár sto výškových metrov do takzvaného „Stromového tábora“. Keďže sprievodca opisuje toto miesto v superlatívoch, sme plný očakávania. Neklamal a nesklamal, je to skutočný raj na zemi. Park stromov podivných tvarov, zurčiaca bystrina a pomedzi to plošiny na stany a ohniská s roštmi na opekanie. Všetko pekne v závetrí s výhľadmi na HUANDOY, ARTESONRAJU, PIRAMIDE DE GARCILASO A PISCO. Miesto ako stvorené na „faire l´amour“. Už tu chýba len jabloň hriechu a každú chvíľu očakávame príchod Adama a Evy. Chvíľu leňošíme a podvečer si vynášame nejaký materiál do ďalšieho tzv. „Morénového tábora“. Na noc zostupujeme späť do „Stromového“. Vôbec to nesilíme a postupujeme ako z veľkej knihy o predhistorickom dobývaní končiarov.

15.6. už s ľahšími batohmi vystupujeme späť do „Morénového“. Okrem nás sú tu dve ďalšie družstvá. Náš starý známy japonský buržuj so svojimi otrokmi a dvojica Kanaďanov. V ten deň ešte vystupujeme kondične a naľahko pod južné zrázy NEVADO CARAZ. Zo všetkých strán pozorujeme náš kopec. Úžasný snehový ihlan týčiaci sa do výšky 6025 m. Európsky Matterhorn je v porovnaní s ním iba chudobný príbuzný. V HUARÁZE nás pred našim odchodom horskí vodcovia informovali, že tento rok, kvôli výraznej snehovej čiapke, zatiaľ žiadne družstvo nestálo na vrchole. Podvečer prebehne cez tábor skupina Nemcov a frčí do Camp 1 na ľadovci tesne pod južnou stenou ARTESONRAJU, ktorý sa nachádza vo výške 5200 m. Dostavuje sa aj dvojica Škótov, ktorí to otočili štyridsať metrov pod vrcholom PIRAMIDE, kvôli previsnutej snehovej hruške na vrchole. Keď Škóti vidia, že máme v repertoári iba jednu snehovú kotvu, druhú nám zo súcitu darujú.

16. 6. balíme „Morénový“, nechávame jeden batoh v suti a pozvoľna sa presúvame cez ľadovec do Camp 1. Celý deň môžeme sledovať počínanie Nemcov na kopci. Rýchlo sa dostávajú južnou stenou až do posledných partií, kde sa však ich postup výrazne spomaľuje. Vrcholovú čiapku riešia zľava. Okolo obeda sú na vrchole. Zostupuje sa tou istou cestou a trvá im to minimálne rovnako dlho, ako výstup. Zaujímavá šachová partia.

Do tábora ideme vlažným tempom tri hodiny. Nesiem aj lyže. Ľadovec je v úvode ľahký, no čím bližšie k táboru, tým sa aj viac otvára. Naväzujeme sa a kľučkujeme pomedzi trhliny. Pred nami stopy Nemeckého družstva. Camp 1 nie je žiaden komfort. Šikmá snehová plošina medzi trhlinami a serakmi. Nemci tu majú už dva stany a dvoch nosičov. Kopeme plošinu povyše, staviame stan a topíme sneh. Ochladzuje sa. Navliekame na seba všetky MAMMUTY sveta, ktoré sú v širokej ponuke v našich batohoch. K večeru prichádzajú Nemci. Je vidno, že majú toho dosť. Dozvedáme sa, že zanechali pri zostupe hromadu kotiev. Vyzvedám sa na povrch južnej steny. Je tvrdý s ľadovými hríbmi. Tiež sa dozvedám, že pred nedávnom tu boli francúzske a americké lyžiarske družstvá. Jedno družstvo to dalo z tretiny a druhé ani nenastúpilo. Zlé snehové podmienky na takýto brutál. Zvažujem, čo ďalej. Navyše, ak pôjdeme dvaja a mne sa to podarí zlyžovať, alebo zfičať druhou kozmickou po riti, tak Ďurco bude zanechaný hore bez možnosti istenia alebo zlaňovania pri zostupe, čistý hazard a psycho. Lyže ostanú pekne v tábore a vytvoríme ukážkové lezecké družstvo. Začíname mať navyše zlú predtuchu, že naša „hromada“ dvoch kotiev nebude stačiť na zostup. V tábore zavládne duch trhového hospodárstva a skupujeme od Nemcov päť ďalších kotiev po 5 USD za kus.

17. 6. vstávame o 4:30. Je pekná zima. Zohrievame vodu na vločky a šumienky. Na nástupe pod stenou sme o 6:00. Na naše prekvapenie vidíme asi v polovici steny svetlá čeloviek. Niekto teda štartoval z „Morénového“ o polnoci a kým sme sa my obracali na druhý bok, prešmykol sa okolo nás. Nastupujeme do ľavej časti steny. Moje lyžiarky GARMONT G-RIDE G-FIT sa teda dočasne menia na zimné lezecké topánky. Strmosť do 60°. Na úvod ideme bez lana. Pomaly dobiehame trojicu pred nami, ktorá sa celou cestou istí lanom. Asi dvesto metrov pod vrcholom vyberám tiež lano, začíname cítiť výšku a koordinácia sa zhoršuje. Horšie komunikujeme. Miestami Ďurcovi vôbec nerozumiem, hoci stojí úplne vedľa mňa. Som taký hluchý, alebo Ďurco bľaboce nezmysli. Na túto otázku sme nenašli odpoveď, každý presvedčený o svojej pravde. Že by sme teda prepálili tempo? Že by ďalšia lekcia v nadmorskej výške? Dávame ešte dve dĺžky. Je 11:30 a sme sto metrov pod vrcholom. Pozorujeme, že trojica pred nami dosiahla vrchol a zlaňuje prvú dĺžku cez snehovú čiapku. Zvažujeme. V zhoršenom stave, budeme musieť výrazne spomaliť. A máme iba jedno tenké šesťdesiat metrové lano, vhodné teda iba na tridsať metrový zlaňák. Normálne sa vyžaduje okolo šestnásť zlaňákov na päťdesiat metrovom lane. Nemáme dosť kotiev na vyzlaňovanie. Budeme teda zliezať celú stenu a kotvy šetriť na problémové miesta. Pred očami sa nám mihajú tabuľky predchodcov, ktoré lemovali našu cestu pod ARTESONRAJU. Tabuľky tých, ktorým sa nepodarilo zostúpiť. V prípade pádu nie je veľká šanca. Kozmickou rýchlosťou to napálite rovno medzi seraky a otvorené trhliny. Budeme musieť spomaliť tempo, výrazne. Vydajú nám naše tridsať metrové zlaňáky cez vrcholovú čiapku? Keďže z vrcholu sú povinné tri dlhé zlaňáky, tak časť kotiev sa spotrebuje hneď v úvode. Rozhodujeme sa, že vrchol vypustíme. Tento krát sme zrejme podcenili pre zmenu materiál. S kompletným dvojčaťom by to bola iná muzika. Výhovorky máme a poďme ho teda dole. Zliezame. Ide to skutočne pomalšie, ako sme predpokladali. Ďurco zlieza a ja ho istím na snehovej kotve, ktorá v snehu cvičí v závislosti od zaťaženia lana. Neskôr to urýchľujeme tým, že jeden zlaní a druhý to zlieza pro-forma istený tým prvým. Pro-forma preto, že si neviem predstaviť stometrovú držku do snehovej kotvy. Trvá to celú večnosť a dno sa nepribližuje. Je to mágia. Ak nás tieto plechy v snehu udržia, tak potom v Tatrách nebudem mať žiaden morálny problém mrskať zlaňáky z jedného hrdziaku. Trojica, sú to opäť Nemci, nás dlhými zlaňákmi rýchlo dobieha. Zase zavládne na chvíľu duch trhového hospodárstva. Po zložitých prístupových negociáciách vo výške 5900 m, kde Nemci sprvu odmietali, aby sa na snehovej kotve hompáľalo päť ľudí, prijímajú našu ponuku. My pristupujeme na ich lano a obetuje naše laciné kotvy na zlaňáky. Cestou dole pozorujeme, že jeden z trojice nie je moc pri zmysloch. Ostatní dvaja ho doslova šikujú dole stenou. Postup je nasledovný. Zarazíme spravidla dve kotvy do snehu. Sedíme okolo nich piati ako mesiačikovia okolo ohňa. Jeden Nemec zlaní na našej šesťdesiatke. Urobí štand a púšťajú Ervina (to je ten bezvládny). Ten dole šponuje lano, aby Ervin nezfičal na plný plyn a na celú dĺžku lana. My zostávajúci traja hodíme dole dvojča a zlaňujeme. Zatiaľ dolný Nemec naťahuje ďalšiu dĺžku jednoduchého lana a hľadá ďalší štand. Posledný má česť zrušiť štand, nechať jednu najlacnejšiu kotvu a na nej zlaniť k ostatným. Keďže tie najlacnejšie kotvy sú naše, automaticky máme tu česť prezentovať v priamom prenose pred Nemcami kvalitu druhotriednych materiálov a odvahu lezcov východného bloku. Napriek súhre celej skupiny, nám zostup trvá štyri hodiny. O 15:30 sme pod stenou. Ervin sa preberá k životu a začína komunikovať. Zostúpime k stanom, balíme. Nahadzujem lyže a fičím cez ľadovec do doliny, Ďurco na boso za mnou. O dve hodiny sme v Morénovom. Tu dávame ešte jednu noc. Na druhý deň hneď ráno nás stihne ďalšia katastrofa, došli cigaretové papieriky. Skúšame rôzne finty, šúľame sracák, vizitky, v hre je aj horolezecký sprievodca. Bez úspechu. Nakoniec nás zachraňuje lekárnička, kde Ďurco odložil pre záchranu tabak s papierikmi a zabudol na to. Sme spasení. Dymíme ako celulózy a papierne Jula Verna v Ružomberku. V ten deň zostupujeme celou cestou do údolia a ešte v ten istí deň vystupujeme späť pod Sfingu. Treba sa vrátiť v silnom lyžiarskom tíme. Južná stena je skutočne neuveriteľne „seductive“ a nedá sa jej odolať.

 
LINKY

Horolezecký spolok OUTDOOR

Šariš Outdoor Torres del Brujo 2005

Vlado Linek

Expedition.sk



NÁVŠTEVNOSŤ




EXPEDÍCIA |  ÚČASTNÍCI |  FOTOGALÉRIA |  SPONZORI |  GUESTBOOK

Stránka vznikla v rámci projektu EXPEDITION.SK - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií.